V ten deň som sa úporne snažila nemyslieť na to,čo mohlo byť s Marošom, keby som mu tak neodsekla a neodišla do izby. Akokoľvek som sa snažila nevyčítať si moje uplynulé rozhodnutia, v poslednej dobe som si vyčítala všetko,čo som neurobila,a mohla som.
Na druhý deň mal Maroš nejaké rokovania vo firme tak som sa rozhodla,že zájdem na nejaké tie nákupy do mesta. Ja a nákupy - to šlo predsa vždy k sebe.
Po túre obchodmi som bola mierne vyčerpaná, tak som sa zastavila pri lavičke a oddýchla si. Ako som sa rozhliadala okolo seba,videla som mnoho chalanov s babami len tak sa prechádzajúcich po obchodoch...ach tie zamilované dvojice...keby sme aj my s Marošom kedysi boli takí...a nie takí akí sme k sebe boli. 8 rokov je 8 rokov...možno ma to, čo som k nemu kedysi cítila prešlo, ale vedela som, že teraz to na mňa prišlo ešte silnejšie ako to bolo vtedy. A čo je horšie, zase som bola nepripravená.
Keď som prišla domov, Maroš už bol doma a chatoval na nete. O chvíľu mu zdola zazvonili kamoši, tak nestihol vypnúť net keď odchádzal. Ale keďže si myslel,že si internet nevšímam, lebo som bola vo svojej izbe, nič mi nepovedal,len sa pozdravil.
Ako však odišiel, moje kroky smerovali ku počítaču takmer hneď potom ako sa zabuchli dvere.
Bola som zvedavá, či ešte stále je taký záletník, ako bol pred ôsmimi rokmi. Je. Okrem toho, že všetky jeho správy sa skladali z výlučne ženských odkazov, boli to dosť podozrivé správy.
Bola som príliš rozrušená z tých správ, preto som nič nepodnikla. Nechala som to ako to bolo a zašila sa do svojej izby.
Keď o hodinku prišiel Maroš domov, počula som ako chvíľu pobudol pri počítači a potom ako ho vypol. O chvíľu prišiel za mnou do izby. Akurát som sa prezliekala do pyžama,takže ma našiel len veľmi stroho odetú. Videla som, ako mu oči zažiarili, keď ma uvidel. Tak ako keď ma vidí len v plavkách.
V ten večer som sa ale schválne postavila do dverí len tak, ako som bola. Maroš mal dosť problémy pozerať sa mi do očí, a nie do výstrihu.
- Tak ? Čo si chcel? - povedala som, aby sa prebral zo slintania.
- Ehm, - prebudil sa - len to som chcel, že zajtra o jedenástej odchádzame.
- Okej, všetko?
- Nooo....- pozrel na mňa tým jeho neodolateľným pohľadom.
- Nie - usmiala som sa naňno, lepšie povedané uškrnula som sa, a zatvorila dvere.
Nasledujúci deň poobede som už sedkala doma na svojom mäkkom, pohodlnom gauči. S Marošom sme sa len rozlúčili a pobrali sa každý svojou cestou. V telke dávali dobrý film, tak som chvíľu relaxovala, a potom na mňa došiel hlad, tak som sa pobrala po nejakú tú pizzu dole cez ulicu do pizzerky.
Keď som prišla do pizzerky, zobrala som si pizzu a keď som odchádzala, všimla som si, že pri stole v rohu na kraji sedí Maroš s celkom peknou blondínou. Držali sa za ruky a očividne im bolo celkom dobre.
Maroš si ma všimol. Zatváril sa zmätene. Ja som mu pohľad opätovala len letmým pohľadom priamo do očí a odišla som.
Maroš sa len hrá. Tak, ako to robil vždy. So mnou nikdy nič nemyslel vážne.
3.kapitola
24.07.2008 19:05:00
Čo nebolo, a mohlo byť - človeka vždy najviac zamrzí...niekoho aj dvojnásobne...
Komentáre