A tak sa stalo, že som sa znova ocitla zamilovaná. Ale po tom všetkom,čo už s Marošom bolo, som sa rozhodla, že tentokrát to buď bude voči mne fér, alebo sa s ním už nestretnem.
Ďalšie dni ubehli prekvapivo rýchlo. V práci bol zhon, veľa roboty ktorá prischla práve mne. Brala som to ako výzvu, dúfala som, že možno na konci mesiaca dostanem viac peňazí. Nežila som si zle. Byt pri centre Londýna ma vyšiel draho, ale stál za to. Bola som tam sama, žiadna rodina,žiadni známi, žiadne lásky. Až prišiel Maroš.
V moju opätovnú zamilovanosť som neverila až dokým nezazvonil zvonček, neotvorila som dvere a nezbadala som tam Maroša s pizzou v ruke. Vtedy sa mi rozšírili zreničky, srdce začalo prudko búchať a ja som pochopila,že Maroš bol vždy ten po kom som túžila.
Nechcela som však vyzerať veľmi chtivo, tak som pre istotu povedala len "Ahoj" a usmiala som sa naňho. Myslím,že to pochopil ako pozvanie ďalej, tak nesmelo vykročil a vošiel dnu.
Bol u mňa celý deň, až do večera. Rozprávali sme sa, smiali,potom si všimol že už je cez desať hodín večer, tak povedal : - Počuj, ja už musím ísť...Zajtra idem s chalanmi vonku. - ako inak, v tomto sa nezmenil. Chalani, chalani, basket, chalani...- Dobre, tak sa teda maj - s týmito slovami som ho odprevádzala von z bytu. Žiadny bozk, žiadne objatie, len otvorené dvere a Marošova miznúca silueta v nich.
Keď som zatvorila dvere,mala som pocit že je vo mne úzkosť. Chtivosť hoci len po objatí opantala celý môj mozog. Namiesto Maroša som však stískala svoj vankúš. Celú noc...
Na druhý deň bola sobota. Vstala som presne na obed, tak som sa len obliekla a zobrala peniaze, že zájdem do dákej reštiky na Picadilly Circus.
Ako som prechádzala popri parku, všimla som si, že Maroš už s chalanmi hrá basket a evidentne si ma nevšíma, takže som zakývala len Samovi, ktorý mi môj pozdrav nadšene opätoval a odišla som.
V reštike som sa dobre najedla, tak som sa pomaly vracala domov. Pri vchode na mňa čakalo prekvapenie. Stál tam Maroš. No waw, pomyslela som si, tak už dovtieral.
- Zajtra odlietam do Blavy. Chceš ísť so mnou?
- Zajtra? Ja? Načo?
- Povedzme, že mám diery v programe, a chcem sa s tebou porozprávať.
- Čiže ti mám poslúžiť ako výplň programu, a ako objekt obchytkávania - nič viac?
- Dajme tomu.
V mysli som naňho bola nazúrená ako čarodejnica...Čo som ale mala robiť?! Zachovať si česť, a neísť s chlapom ktorý by ma chcel ak tak len do postele. To som mala urobiť! Ale ja som to neurobila. S Blavou som súhlasila a na druhý deň som už sedela v komfortnom Carltone a vyvaľovala si šunky.
Keďže Maroš odišiel na rokovanie firmy, rozhodla som sa že si dám dlhý kúpeľ a potom si nechám priniesť zmrzku a budem sa vyvaľovať na gauči.
Keď som vychádzala z kúpeľne,trochu sa mi motala hlava, tak som šla so zatvorenými očami, len aby sa mi prestala motať. Zrazu som na sebe pocítila Marošov dotyk a tak som sa zľakla, že som otvorila oči a pred sebou som ho naozaj zbadala.
- Čo by si chcel?!
- Veď vieš.
- Nie, neviem. - odsekla som sa vykrútila som sa mu zo zovretia a odišla do izby. Keď som za sebou zabuchla dvere, skoro som sa rozplakala. Toľko námahy ma to stálo, povedať Marošovi nie.
O pár hodín neskôr začalo kruto pršať. Keď prší, to je pre mňa čas na rozmýšľanie.Rozmýšľala som nad Marošom. Bol pre mňa vždy záhadou. Akokoľvek som sa snažila pochopiť ho, vždy urobil niečo, čo som nevedela pochopiť. Dlho som nad ním aj kedysi rozmýšľala, a po čase z jeho správania začal byť nudný stereotyp. Otrepané frázy, rovnaké chovanie. Keby vtedy urobil niečo, čo by som nečakala, možno by to bolo dopadlo inak. Na nič nenarážam...Len som rozmýšľala...
2.kapitola
21.07.2008 18:00:00
Opäť zamilovaná, a beznádejne. Zmätená, a poriadne. Deprimovaná, a zároveň šťastná. Tak toto je to , ako to ide ďalej....
Komentáre